Školský rok 2011/2012

Žiarislav

Existuje jedno prekrásne miesto. Je na Slovensku. Presnejšie pri Bratislave. Je to hrad – zrúcanina. No stále má svoje čaro. Keď tam prichádzate,  po pravej ruke máte nádherné rieky Dunaj a Morava, ktoré sa vlievajú do seba. Vidíte krásu lužných lesov, plných neobjavených tajomstiev slovenskej fauny a flóry. Je to tu ako iný svet – pričom o pár kilometrov ďalej je úplne iný svet  - svet veľkomesta - Bratislavy. Určite ste už uhádli, že tým miestom je Devín. Na tomto mieste prijali Štúrovci svoje slovanské mená. Aj ja -  som Myslislava. Vďaka jednému výnimočnému človekovi.

Volá sa Miroslav Švický. Možno si poviete: „ Čím je zaujímavý?“ To vám teraz porozprávam. Je to obyčajný človek. Najprv sa začal venovať žurnalistike písal  o slovenskej kultúre a o duchovne. No neskôr sa už nemohol pozerať na tento svet..... veď,  kto by sa aj mohol? Tak teda Miro odišiel z novinárskej práce. V roku 2000 prijal svoje duchovné meno Žiarislav . A to ho ovplyvnilo. Začal premýšľať  tak, ako by sme mali aj my. Rozmýšľal o našej jedinej veci, ktorá nás drží pri živote - naša planéta Matka  ZEM. No načo ju ničiť? Len preto, aby sme sa predvádzali na drahých autách, s drahými mobilmi...? Presne nad týmto rozmýšľal aj Žiarislav. Mali, by sme tak rozmýšľať všetci. A vtedy si Žiarislav uvedomil tú podstatnú vec. Že ide žiť tak, ako naši predkovia. Ráno vstať, podojiť kravy, kozy, ovce, postarať sa o statok a žiť spätý s prírodou. Veriť v jej silu, ale aj bolesť.

Ďakujem týmto ľuďom, ktorý nám ukazujú cestu ako žiť. Len ľudia, ktorí sa vzdajú „dobrej kariéry“ môžu cítiť, čo  vlastne znamená žiť. Žiť nielen na Matke Zemi, ale aj tu, na Slovensku. Vďaka takýmto ľuďom mám rada  Slovensko.

Nina Gábrišová, Príma A

Svet z konského chrbta

Vždy, keď myslím na kone, vybaví sa mi to isté. To isté ladné telo, tie isté rýchle nohy, tie isté múdre oči... Jeho hriva mu padá na krk a divo sa hrá s vetrom.

Vždy,  keď beží, chvost mu veje ako zástava. Jeho svaly sa mu sťahujú zas a zas, až sa jeho nohy zdajú neunaviteľné.  V očiach mu hrá plamienok.

Vždy,  keď ho vidím,  deň je hneď krajší.

Vždy sa teším na ďalšie stretnutie s ním, kedy si ho budem môcť osedlať a zahodiť všetky starosti za hlavu a ísť nevedno kam. Ísť zas a raz do prírody kvôli tomu krásnemu výhľadu, čo nás tam čaká. Kde vetrík nás ovieva chladným vánkom, ktorý rozveje i vytŕčajúce konáre stromov. Na oblohe modrej ako more sa kde - tu objaví mráčik.  Zelená trávička /zelenosť/na lúke, po ktorej cválame , nás očarí svojou sviežou arómou. Kde  kopytá v tej rýchlosti vyvracajú trsy trávy. Jej steblá sú jemné a mäkké sťa páperie.

Keď vstupujeme do lesa, občas sa zdá strašidelný, ale ten pocit prejde . Kto by sa neusmial,  keď sa započúva do spevu tých najlepších spevákov v okolí, ktorí len tak vysedávajú na korunách stromov a tešia sa zo života. Lesná cestička sa zdá nekonečná, občas nám cez ňu prebehne nejaké to zviera.  Je to len jeden z mnoho zážitkov, aké sa nám zapísali navždy .Vždy,  keď sme už pri konci našej dlhej vychádzky, čaká nás jedna z najhlasnejších prekážok.  Žblnkotanie  nás vždy varuje, kedy sa máme pripraviť na skok. A nakoniec prechádzajúc sa po vychodenej čistinke sa vraciame domov. Kôň si spokojne zaerdží ako malé žriebä, tešiac sa,  že vidí opäť svojich kamarátov v ohrade . Keď ho odvediem do ohrady, spokojný z krásnej vychádzky v okolitej prírode, sa raduje spolu s ostatnými . Len tak si voľne cválajúc  v ohrade  v zapadajúcom slnku vyzerajú veľkolepo.  Predsa by nezapreli svojich vznešených predkov. Vtáctvo  sedí  v bezpečí korún stromov a len tak ich sledujú /dianie/.

A ja mám za sebou ďalšie krásne strávené hodiny v sedle. Som plná energie a neviem sa dočkať ďalšej návštevy môjho druhého sveta. Očami sa dotýkam Sveta dolín, riečok, lúk a pastvín...

Laura Fraňová,  Kvarta A

V roli Mateja Bela

           Každý má inú predstavu, aké to je stáť na javisku profesionálneho divadla pred toľkými ľuďmi a úplne sám. No ani jedna predstava človeka, ktorý to nezažil, sa nedá porovnať s tým, aké to v skutočnosti je. Je to neuveriteľný zážitok. No stáva sa ešte neuveriteľnejším, keď predstavujete takú veľkú osobnosť,  akú som mal tú česť predstaviť ja.

Chodím na zvolenské osemročné gymnázium, ktoré len prednedávnom dostalo meno po úžasnom človeku,  akým bol Matej Bel. A pri tejto udalosti sa konala slávnostná akadémia, na ktorej som mal predstaviť Mateja Bela.  Ale nie ako rozprávač, ktorý predstavuje jeho život, ale ako Matej Bel, ktorý  opisuje divákom, čo zažil a  dosiahol počas svojho života. Táto udalosť sa mala konať a aj sa konala v Divadle Jozefa Gregora-Tajovského vo Zvolene, kde vystupujú profesionálni herci. To vo mne ešte viac upevnilo pocit niečoho neopísateľného, ten pocit sa mohol rovnať tomu, čo pociťoval  Matej Bel, keď sa mu podarilo napísať svoje najväčšie dielo: Historicko- zemepisný poznatok o súvekom Uhorsku.

            Keď mi bolo oznámené, že budem mať tú česť a že si vybrali práve mňa na tento post, tak som o Matejovi Belovi nevedel vôbec nič. Vedel som, že to bola významná osobnosť Uhorska, ale ani som netušil, prečo sa ňou stal. No neskôr som zistil, že to bol  celkom obyčajný človek, s dobrým srdcom, ktorý chcel študovať a zbierať informácie.

Precestoval svet, navštívil mnoho univerzít, kde študoval rôzne odbory, ako napríklad filozofiu, umenie, prírodné vedy, teológiu či jazykovedu, stal sa polyhistorom, pedagógom, jazykovedcom, historikom, geografom, evanjelickým farárom, vytvoril školské reformy, nadviazal kontakty s významnými ľuďmi Európy. Bol to veľmi všestranný človek, ktorý zviditeľnil Slovensko a zanechal nám  odkaz, ktorý tvrdí, že všetko je možné a všetko sa dá dokázať, ak si človek za svojou prácou  stojí a snaží sa, aj keď to nie je vôbec jednoduché.

Táto životná filozofia pramenila zo života samého Mateja Bela, ktorý mal síce šťastie v tom, že jeho matka,  Alžbeta Česnegiová, ktorá pochádzala z rodu Česnegiovcov, videla vo svojom synovi obrovský talent a podporovala ho. Viedla ho  k láske k ľuďom. No Matej Bel  pre ochotu pomáhať druhým mal v živote problémy, keď podporoval a vytváral rôzne centrá, ako napríklad centrum pietizmu, ktoré malo hlavné sídlo v Bratislave. Pomáhalo ľuďom, dávalo im práva, lásku, vieru a náboženskú slobodu. Za tieto, v súčasnosti už úplne normálne postoje, ho odsúdili na trest smrti, no nakoniec ho omilostili.

No našli sa aj takí, ktorí si jeho schopnosti vedomosti cenili. Boli to učené spoločnosti z celého sveta ako napríklad Jenská latinská spoločnosť, Berlínska akadémia vied, Londýnska kráľovská spoločnosť  alebo ho dokonca  do Petrohradu volali a miesto vo svojich kruhoch mu aj s poctami ponúkali. Za svoj nie dlhý život, vytvoril viac ako 50 diel a článkov, čo je úctyhodné číslo, ak zoberieme do úvahy, v akých časoch žil.

Matej Bel bol vlastenec a uvedomelý Slovák, ktorý nepoznal význam slova nedá sa.       

O tom, že životná filozofia Mateja Bela je zložitá som sa presvedčil na vlastnej koži, v dobovom kostýme, v barokovej ozdobe na hlave, keď som sa  vžiť do osoby, ktorá žila pred mnohými rokmi, v iných časoch, s inými obyčajmi, inými zásadami a hlavne s iným spoločenským vystupovaním. Skúsil som to a podľa môjho názoru, sa mi to podarilo.

Na chvíľu som sa preniesol do 18. storočia. Na chvíľu som sa stal skutočným Matejom Belom.

  Martin Dančo, Kvarta A

Príchuť slovenského chleba

                Sme ľudia a chceme žiť. Máme svoje práva aj povinnosti. Naším poslaním je vzdelávať sa, pracovať a zanechať potomkov. Naším údelom je tvoriť. Tvoríme, aby sme výsledky našej práce poskytli ostatným, ale predovšetkým sebe. Pretože do tohto dokonale začarovaného kruhu prispieva práca aj pasivita každého z nás a plody niečej práce sa zas dostanú ku nám. Každý prispieva a každý berie.

                Ako je to v našom svete, v našej Európe, na našom Slovensku? Do tejto problematiky nie som vzhľadom na svoj vek až tak hlboko ponorený, aby som ju mohol analyzovať do malých detailov a príliš hodnotiť. Som síce jej krajnou súčasťou, ale nepoznám všetky udalosti a fakty, ktoré na ňu vplývajú. Na druhej strane však viem a zo všetkých strán počúvam (či už sú to moji priatelia, rodičia, blízki, alebo médiá), že zarobiť si na chutný voňavý chlieb z čistej múky nie je teraz až také ľahké.

                Je to spôsobené už veľakrát skloňovanou celosvetovou hospodárskou krízou, ktorá postihla okrem Európy, vrátane nás, Slovákov, aj veľmoci, ako sú Amerika, alebo riadiace štáty ekonomiky Európskej únie. Nemožno však v globále hovoriť, že kríza je celosvetová, pretože logické myslenie a dané zákonitosti hovoria, že vždy sa niekto silnejší obohatí na úkor toho slabšieho. A vlastne, ekonomika a hospodárstvo je celé o obchodovaní a vzťahmi; medziľudskými, medzinárodnými. Nerád by som však narážal na podobný „zákon prírody“ a porovnával ho s udalosťami, ktoré sa dejú v súvislosti s krízou. Prisúdiť niekomu vznik hospodárskej krízy za vinu by bolo, myslím si, ťažké, možno až nespravodlivé. Filozofia nielen každého národa, ale aj každého jedného smrteľníka na Zemi je odlišná a pri spravovaní a zaobchádzaní s tak veľkým množstvom peňazí a informácií cez množstvo nejednotných legislatív si vyžaduje nadľudské schopnosti.

                Môj dôvod, prečo vznik hospodárskej krízy nedávam nikomu za vinu sa spája s už spomínanou ľudskou filozofiou. My, ako ľudská rasa, ako súčasť prírody, ako vrchol potravinového reťazca, sme bohužiaľ takí, že sa prirodzene snažíme, čo najviac obohatiť, získať čo najviac pre seba. No, či to môžeme považovať za prirodzené, si nie som až taký istý, pretože niekedy a veľakrát to prechádza do obyčajnej chamtivosti a mylného pocitu hladu, kedy chceme stále viac a viac.

                Pre porovnanie našej reality napríklad s literatúrou si zoberme novelu Drevený chlieb od Mila Urbana. V nej opisuje ako ťažko Adam Žuk každodenne zarába na živobytie sebe a svojej rodine tvrdou a nebezpečnou prácou v lese. Prostredníctvom tohto krátkeho diela som urobil paralelu s reálnou súčasnosťou, a prišiel som na smutnú skutočnosť: Dnešný človek mnohokrát nemá ani len podmienky  a príležitosť na to, aby túto tvrdú prácu mohol vykonávať. Hoci sa aj snaží a chce poctivo a krvopotne pracovať za minimálnu mzdu, nie vždy to ide. Pracovných miest a príležitostí je málo, tým pádom sa vyberú iba tí „lepší“, ktorí si zarobia aspoň na ten najmenej chutný, ale predsa dobrý drevený chlieb. Realita je smutná, no je taká, aká je. Práve preto teraz netreba strácať hlavu a opúšťať sa, ale poctivo sa snažiť, uskromniť sa a mať trpezlivosť. Toto obdobie a kríza predsa nebude trvať večne a verím, že my, Slováci, ako aj všetci ostatní,  sa z nej spamätáme čo najrýchlejšie a znova sa zrodí nový svet plný spokojných ľudí.

Daniel Kéry, Sexta A

Každým dňom volíme cestu...

      Prechádzam sa po najdlhšom námestí v strednej Európe. Po Námestí Slovenského národného povstania vo Zvolene. V čase slobodného kráľovského mesta, nieslo toto mesto názov Vetero Solium, čo v latinčine znamenalo Starý Zvolen. No námestie, rozkladajúce sa od Hotela Poľana až po bývalé Kino Mier, viac dlhé, než široké, tiež nebolo nazvané Námestím Slovenského národného povstania len tak, ale s prihliadnutím na významné dejinné okolnosti. V čase konania tejto historickej udalosti bol Zvolen omnoho dôležitejším mestom, než neďaleko ležiaca Banská Bystrica, ktorej v súčasnosti patrí štatút krajského mesta. Boli to časy veľmi kruté, v ktorých povstalecké udalosti spôsobili vtedajším Zvolenčanom nemálo útrap z ich strát majetkových, ale hlavne strát ľudských. Na ich konci však čakalo nielen oslobodenie Zvolena od nemeckých jednotiek, ale i oslobodenie celého Slovenského národa v novodobých dejinách.

      Dnes však Zvolenčanom chmúria hlavy iné útrapy. A celkom určite dôvodom ich zamračených tvárí nie je spomienka na túto udalosť. No a samozrejme nielen Zvolenčania dnes majú iné problémy. Prechádzam sa celkom pomaly. Možno by sa dalo povedať, že toto miesto dýcha históriou, aspoň pri pohľade na pamätník Valašky, ktorá bola odhalená pri príležitosti tridsiateho výročia SNP, no nie. Ono dnes vlastne všetko dýcha celkom inak, než kedysi. Možno dýcha a možno dýchať ani nestíha. Také je všetko hektické. Ľudia uponáhľaní. Nedokážem s nimi držať krok hoci ani len očami. Nevedno čo sa im preháňa hlavami, z akýchsi „nijakých“ výrazov tvári len ťažko možno čítať. O prejavoch emócií, ktorých vlastne celá existencia kdesi tam vnútri je minimálne diskutabilná, nemôže byť ani reči.

      Nad čím asi tak premýšľajú? Snažím sa premýšľať spolu s nimi, akoby som márne hľadala možnosť telepatického prepojenia. No zrejme nadarmo. Ak by som mala byť pozorovateľom domýšľavým, najpravdepodobnejšie by som si zvolila odôvodnenie, že sú nešťastní, či smutní. Azda nespokojní so svojím výberom, to, čo si ako volitelia a stavitelia svojej budúcnosti vyformovali. Nečudo, ak sa pri všetkom ponáhľajú tak, ako teraz. Človek potrebuje čas a všetko s ním súvisiace teda tiež. No namiesto toho sa hrnie kamsi v diaľ, za vidinou väčšej pohodlnosti, zdanlivej výhodnosti, no jedine z hľadiska momentálneho komfortu. Komfortu predstavujúceho aktuálne ušetrenie času. Času, ktorého máme tak málo, že čím ho bolo viac, tým ho je teraz čoraz menej.

      Každý by mal zastaviť a obzrieť sa. Nemusí sa obzerať až tam, kam jeho oči dovidia. Stačí ak sa obzrie možno len kúsok za seba. Nech sa pozrie tam, z čoho si možno zobrať nutné poučenie. Bez toho nemôže ísť ďalej. Bez toho nemôže zvoliť  nový smer, aby opäť nezablúdil do slepej uličky ako vtedy.

      Ďalej by mal mať oči otvorené. Otvorené nielen preto, že jeho telo nespí, ale najmä preto, že nespí jeho vnútro. Duch žijúci v prítomnosti, myseľ pripúšťajúca všetky podstatné fakty súčasnosti, potrebné pre zvolenie ďalšej cesty. Len tak môže ďalej kráčať správne.

      No a napokon sa musí pozerať dopredu. Na cestu, ktorej koniec síce nevidí, no čím ďalej ide, tým toho vidí viac. Nemôže však chcieť vidieť priveľa, hoci jeho zrak mu to umožňuje. Na zvolenie správnej cesty stačí vidieť po najbližšiu križovatku. A niekedy je aj tá priďaleko.

      No a popri tom kráčaní, hľadaní, volení a smerovaní sa hlavne občas musí pozrieť pod nohy. Na to, aby zistil po čom kráča. A aj na to, aby sa nepotkol. Nemožno stále pozerať len široko – ďaleko pred seba na vzdialené hory, na ktoré v najbližšej dobe aj tak nevyjde. Avšak ani hory, ktoré so sklopenými očami neuvidí, neprídu za ním, ak bude pridlho stáť a dúfať v nemožné, bez toho, aby si sám zvolil cestu...

      Prechádzam po Zvolene a rozmýšľam nad hlbším významom slova zvoliť, ktoré je súčasnému názvu tohto mesta tak podobné. Čo asi v súčasnosti toto slovo značí? Zvoliť, v zmysle byť zacielený, smerovať, orientovať sa... Totiž celé naše nastávajúce smerovanie je z veľkej časti závislé nie len od ovplyvnenia fúkajúcim vetrom, či vonkajšími podmienkami, ale najmä od presvedčenia nadobudnutého istotou v správne zvolenie si.

      Ktohovie, ako by dnešný Zvolen videl Jonáš Záborský. Či by označil súčasnosť za Deň škaredý, alebo Deň pekný. Či dobré už bolo, alebo ešte len bude. To je už len na našom úsudku... Na tom, do akej miery sme si vedomí faktu, že všetko je len v našich rukách a to, že jedine my sme strojcami vlastného šťastia, nie je len klišé.

Skaďeže ťie ďjovki boľi...

     Pochádzam z rázovitej obce pri Zvolene, z obce pod divou Poľanou, ktorá vyrástla v strede úrodných polí a lúk. Nie je obec ako obec.

    O tej mojej vedia všetci Slováci.  

    O nej  koluje veľa rozprávok, povestí...

    O nej sa spieva v mnohých piesňach. Napríklad v tejto- Skaďeže ťie ďjovki boľi,  čo tak pekňe tancovaľi...  Už viete odkiaľ boli ťie ďjovki ?  No predsa z Očovej.                  

    V Očovej vždy boli dobrí ľudia, ktorí nielen krásne spievali, nezvyčajne hovorili, ale aj radi sa parádili. V týchto dávnych časoch sa na dedinách, ako aj v Očovej,  nosili kroje. Ženský kroj tvorí: spodnička, sukňa, šata, opľecko, brusľak, stánka, kápka, korále a krpce.  Aj ja, hoci mám len 12 rokov, vlastním takýto očovský skvost.

Mužský kroj tvorí: košeľa, gaty,  opasok s prackami, kožúšok a krpce.

     Traduje sa, že Očovania- muzikanti na slávnostiach vo Vígľaši hrali a zabávali hradné panstvo. Zvyšné jedlo zo stolov kradli a schovávali pod košeľu. Keď sa to Vígľašské hradné panstvo dozvedelo, dalo všetkým košele skrátiť. No a košele sú aj v súčasnosti krátke – s holým bruchom.  

     V minulosti ľudia pracovali, no nie ako my dnes. Mali to oveľa náročnejšie. No pre ľudí to nebola ťažká práca, boli radi, že majú čo robiť a, že sa nenudia ako my dnes. V lete chodili kosiť trávu na Kyslinky, Príslopy...... V tejto dobe však chudobní ľudia autá nemali, a tak ľuďom nezostávalo nič iné iba ísť peši prípadne na vozoch. Lúky sa nachádzali ďaleko od Očovej. Samozrejme, že keď ideme autom, to nie je až tak ďaleko. Príslopy sú od Očovej vzdialené približne 20 km a Kyslinky 25 km. Predstavte si, že túto dlhú diaľku ľudia chodili peši. Muži vstávali o tretej hodine ráno, aby už o siedmej hodine kosili. Ženy vstávali trošku neskôr o šiestej hodine ráno. Museli pripraviť jedlo na tri až štyri dni. Keď to spravili, pobrali sa aj ony s jedlom v batohu na chrbte na Príslopy či na Kyslinky. Predstavte si, spávali pod holým nebom. Ako náhle sa jedlo minulo, ženy sa vrátili domov, zobrali zásoby a išli naspäť skadiaľ prišli. Takto sa to striedalo celých desať dní. Po desiatich dňoch prišli všetci domov, aby si oddýchli. Po troch či dvoch dňoch išli späť.

 Možno sa pýtate a čo robili v zime? Je predsa jasné, že v zime nekosili. V studených či hmlistých dňoch boli doma, veď dni sú krátke a noci dlhé. Ľudia trávili dni v kruhu svojich blízkych, opravovali náradie, vozy, párali perie, tkali, vyšívali.  Občas si zatancovali či zanôtili, veď po takej ťažkej práci sa treba aj zabávať.

      V našej dedine žili nielen pracovití, ale aj múdri ľudia. Ako Matej Bel Funtík, ktorý sa narodil u nás. Prímenie Funtik získal tak, že jeho otec bol mäsiar a v tomto čase sa mäso vážilo na funty. A pýtal sa-  dám vám ešte funtík mäsa, tak odtiaľ to prímenie. Matej Bel bol svetaznalý človek, filozof, učiteľ, kázateľ,... V dnešnej dobe sa po ňom volá Základná škola s materskou školou.

     Medzi ďalšie významné osobnosti z Očovej patrí: Ján Poničan – slovenský básnik,  Ján Berky Mrenica – známy  slovenský huslita, virtuóz, skladateľ či  Anna Maľová – divadelná  herečka.

     Neskôr sa Očová zmenila na vyspelejšiu, samostatnú a krajšiu obec. V roku 2008 obec získala vynikajúce druhé miesto v súťaži Dedinka roka.

     V Očovej sa nachádza: Základná škola s materskou školou Mateja Bela Funtíka, Základná umelecká škola. A od septembra 2012 aj súkromná stredná odborná škola obchodu a služieb. Obecný úrad, knižnica s internetom, kultúrny dom, v ktorom sa konajú folklórne vystúpenia súboru Očovan a miestne divadlo. Remeselný dom, Dom dôchodcov Dolinka, Dom smútku, evanjelický a rímsko-katolícky kostol, kvetinárstvo, cintorín, no aby som nezabudla obchody, kde chodíme nakupovať potraviny, aby sme neboli hladní.

     Srdečne vás všetkých pozývam na Očovskú folklórnu hrudu, ktorá sa koná každoročne v auguste. Je to folklórny festival s prehliadkou  vystúpení folklórnych súborov z Očovej, z okolia ale aj zo zahraničia. A tam uvidíte aj mňa tancovať. 

     A určite neviete, že náš slovenský kozmonaut Ivan Bella začal lietať na našom očovskom letisku.